Slovenský Klub Chovateľov Ridgebackov

... alebo "Predsavzatia jednej amatérskej psíčkarky – a ako ich RR uviedol na pravú mieru".

Vždy som mala psa... v rodinnom dome a prevažne vonku. Keď som sa presťahovala do bytu, ostala som bez psieho šťastia dlhých 7 rokov. Asi toľko mi trvalo, kým som sa po dôslednom teoretickom lúskaní odborných kníh odhodlala k vážnemu kroku. Bude to Rodézsky Ridgeback!
Mala som určité plány a predstavy – keďže som bola teoreticky „nadupaná“.

1. Psovi treba ukázať, kto je vodca svorky.
2. Pes musí vedieť, kde je jeho miesto.
3. Pes nesmie spávať v posteli.
4. Byt sa musí vysávať každý deň.
5. Dva týždne budem s drobcom doma, kým sa aklimatizuje, potom sa vrátim do práce.

Pre Aimy som si šla do Dašíc, ale ešte predtým som navštívila aj otecka na Lukovskom Dvore.

A takto to dopadlo:
 
1. Nosím tričko s nápisom „Well-trained by my Rhodesian Ridgeback“ (doslovne: Dobre trénovaná mojím Rodézskym Ridgebackom). Nie všetci členovia rodiny dosiahli tento vysoký stupeň odbornej spôsobilosti. Minule sme mali hustý program, takže som musela rozdeliť úlohy. Muž mal dať Aimy večeru o hodinu skôr, aby jej nebolo v aute zle – išli sme na chalupu. Dohoda bola, že po kurze francúzštiny prídem autom k bytovke, muž s Aimy len naskočia a ideme. Tak aj bolo. Prišli sme na chalupu, sadli sme si a večerali... Aimy robila smutnejšie oči než zvyčajne a dokonca nejako pokňukávala. Je naučená, že nesmie pri stole žobrať, ale nejako to v ten večer nefungovalo. Keď som jej povedala, aby bola ticho, že ona už večeru predsa mala, môj muž zrazu zmeravel: „Aha... vlastne nemala. Začala byť doma nejaká nepokojná, tak som si povedal, že asi bude dobré, ak sa pred cestou vybehá, a vzal som ju na bicykel.“ Odvtedy máme rodinné heslo: „Si hladný? To vybeháš.“ (Aimy večeru, samozrejme, potom dostala.)                                                                                          

2. Aimy naozaj presne vie, kde je jej miesto – presne tam, kde som. Keď pracujem, v pracovni na posteli. Keď ležím na gauči, natesná sa ku mne – aj na pol zadku. Keď sa sprchujem, pije vodu zo sprchy. Vie, že mi nemá otvárať dvere na toalete, preto väčšinou spôsobne sedí pred jej dverami.

3. V zásade som istý čas presadzovala, že bude spávať vo svojom pelechu, ktorý má pri posteli. Tento postup razili aj múdre knihy o výchove šteniatok. Jej zaspávanie však spočívalo v sledovaní momentu, keď sa nám spomalil dych. Vedela, že vtedy je čistý vzduch – priplazila sa po strede postele a bolo. Definitívne povolenie dostala po takmer smrteľnom úraze, keď sa v lese napichla na zaostrenú palicu schovanú v lístí. Po dlhých hodinách stresu a operácii neodmietnete úbohému stvoreniu posteľ – najmä ak sledujete, či dýcha a je v poriadku... Odvtedy je posteľ viac-menej samozrejmosť. Ak ide môj muž spať skôr a ja som ešte v sprche, slečna si dokonca ľahne do postele namiesto mňa. Hlavu položí na vankúš a funí mužovi do tváre.

    V deň príchodu                                                                       Do postele? NIKDY...
    
4. S vysávaním to dopadlo tak, že sme kúpili robotický vysávač, ktorý nám tu každé ráno robí poriadok. Aimy ho občas usmerňuje a aj nastavuje – ňufákom. Podobne vyberá „lepšie“ pracie programy – očakávam deň, keď si vyberie zmenu z programu „ručné pranie“ na „bavlna“.

5. Áno, ostala som s Aimy doma prvé dva týždne... a potom... až doteraz. Kanceláriu sme mali v nákupnom centre, platil tam zákaz pohybu psov, preto som ju do práce brávať nemohla. Postupne sa dialo to, že som si prácu nosila domov a do kancelárie som chodila tak dvakrát týždenne na poldňa. Nakoniec sme prevádzku zrušili a urobili kanceláriu z jednej miestnosti v byte. Bola to vlastne všeobecne prospešná vec – ja aj kolegyňa máme pravidelné prechádzky počas pracovného dňa a Aimy má spoločnosť. (Kolegyňa bola pasovaná do funkcie krstnej mamy našej Aimy – o tom možno inokedy.)

© Stanislava Ondrovičová, september 2016