Slovenský Klub Chovateľov Ridgebackov

Aké plemená sa skrývajú v génoch rodézskeho ridgebacka? Vedci nám už túto otázku vedia zodpovedať

Ak fičíte na zhromažďovaní informácií o histórii rodézskeho ridgebacka, pripravte sa na niečo veľmi, veľmi vzrušujúce.

Niektoré plemená mali to šťastie, že ich šľachtili pedanti s nadaním na vedenie dokumentácie. Búrski lovci, ktorí stáli pri zrode plemena rodézsky ridgeback, sa však viac venovali naháňaniu svojej večere a prevencii leopardích škrabancov, ako by sa pohrávali s rodokmeňmi alebo uchovávali informácie o chovných pároch. A tak sme mali len veľmi neistú predstavu o tom, aké plemená sa podieľali na vyšľachtení rodézskeho ridgebacka.

Doteraz.

Časopis Cell Reports uverejnil štúdiu s názvom “Genómové analýzy odhaľujú vplyv geografického pôvodu, migrácie a kríženia na vývoj moderných psích plemien”. Vedci študovali 161 moderných plemien, porovnávajúc 170 000 rôznych SNP (single nucleotide polymorphisms = jednonukleotidové variácie) v ich genómoch, aby vytvorili čo najširší súbor údajov o plemenách psov. Na základe týchto údajov identifikovali 23 kladov (vetvy fylogenetického stromu), ktoré tvoria geneticky príbuzné plemená.

“Plemená sú samozrejme zaraďované do jednotlivých kladov na základe istých špecifík,” vysvetľuje jedna z autoriek článku, Dr. Dayana Dreger z Národného inštitútu zdravia v Bethesdy, štát Maryland. “Plemená patriace do jedného kladu buď vychádzajú zo spoločného genetického zdroja, alebo sú pravdepodobne výsledkom introgresie (vnesenie a zabudovanie génov)  jedného plemena do druhého.”

Vedci zaradili rodézskeho ridgebacka do kladu, v ktorom je len jedno ďalšie plemeno:

Nemecká doga.

Ak poznáte históriu plemena, toto psie prepojenie nie je až tak celkom mimo misu: v knihe Rhodesian Ridgeback Pioneers, významnej publikácii o pôvode plemena, autorka Linda Costa sprístupňuje korešpondenciu správcov z ranča De Beers v Rodézii zo začiatku 20. rokov 20. storočia, v ktorej sú zmienené plány majiteľov diamantových baní nakryť nedávno dovezné suky nemeckej dogy samcami levích psov. Plánované potomstvo malo byť použité na pozemkoch diamantových baní na lov škodnej zveri vrátane divých psov. “Chcem skutočne ostré, veľké psy,” napísal jeden správca. “… leví pes ako taký sa ukazuje príliš malý na účely, na ktoré ho potrebujem v Rodézii.”

Na základe fotografií zo začiatku 20. storočia sa možno domnievať, že nemecké dogy boli v tom čase menej výrazné či už vzrastom, alebo typovo v porovnaní so súčasnými, viac vyprofilovanými dogami – a neboli veru také odlišné od moderného ridgebacka. No niekto by zas mohol namietať, že hlavne nemecká doga, ako ju poznáme dnes, zanechala typovo na dnešnom plemene RR najvýraznejšie, aj nežiaduce, stopy. Tie sa prejavujú práve prerastenosťou oproti štandardu, relatívne úzkym telom k tomuto väčšiemu vzrastu, štvorcovým rámcom kostry, nadmerne vyvinutým tretím viečkom a hornými pyskami, čiernou maskou, ktorá prekrýva oči, a celkovou “extrémnou” líniou.

Okrem jednoduchého zaradenia plemien do príbuzenských kladov sa vedci zaoberali aj tým, ako a pod vplyvom akých rás sa plemená profilovali.  “Štúdia ponúka pohľad naprieč históriou kríženia, teda toho, ako vznikali plemená – čo bolo skrížené s čím, aby vzniklo čo,” objasňuje Dr. Elaine Ostrander, ďalšia z autoriek štúdie, známa po celom svete vďaka svojej práci v oblasti genetiky čistokrvných psov.

Na obrázku vidíme, ktoré plemená mali na rhodézskeho ridgebacka podľa štúdie najvýraznejší genetický vplyv.

Pozrime sa na niektoré historické a geografické fakty, ktoré máme o týchto s ridgebackom geneticky prepojených plemenách.

Vždy som sa čudovala, že milovníci rodézskych ridgebackov a boerbelov (búrskych buldogov) si navzájom venujú tak málo pozornosti. V skutočnosti veľa chovateľov ani nevie, že z molosov vychádzajúce boerbeoly sa šľachtili súbežne s ridgebackom v rovnakej africkej oblasti. Táto nevedomosť môže prameniť z faktu, že u každého z týchto plemien sa kladie dôraz na niečo iné: obe plemená sú síce lovecké a strážne, ale zatiaľ čo ridgeback je zameraný viac na lov, boerbel viac na stráženie. Možno aj to, že chov ridgebackov sa rozširoval viac v severnej časti tejto oblasti, teda v Rodézii, ešte viac prispelo k rozdeleniu týchto plemien, a to minimálne na úrovni psičkárskej verejnosti.

Na prvý pohľad sa môže zdať zvláštne, že sa v zozname plemien prepojených s ridgebackom tak vysoko umiestnil basenji, avšak tento pes s vráskavým čelom a africkým pôvodom je tak geneticky výnimočný, že má v štúdii svoj vlastný klad. Už len z geografického hľadiska logicky vychádza, že toto čisto africké plemeno si našlo svoju cestu do genefondu ridgebacka, ktorý inak tvoria len plemená  dovezené do Afriky európskymi kolonizátormi. Dr. Ostrander nepriamo naznačuje, že vplyv jedného z najpodstatnejších predkov ridgebacka, psa Hotentótov, nemožno určiť, pretože dnes nie je k dispozícii DNA týchto vyhynutých psov, hoci vzorka od psa plemena Africanis s hrebeňom by mohla v súčasnosti poslúžiť ako najlepšia možná náhrada. No a u týchto psov by už bolo možné preukázať tesnejšie prepojenie so samotným plemenom basenji. 

Zvyšok plemien v zozname “introgresorov” ridgebacka má podľa výskumníkov európsky pôvod. A prekvapivo presne zapadajú do zoznamu plemien, ktoré označil za podieľajúce sa na plemene zosnulý kanadský chovateľ a rozhodca David Helgesen vo svojej na vlastné náklady vydanej publikácii Definitive Rhodesian Ridgeback.

Vo vydaní svojej knihy z roku 1984 Helgesen analyzuje dobové periodiká, aby určil, ktoré plemená boli v Rodézii najbežnejšie na prelome storočí, teda v čase, keď bolo plemeno oficiálne vyšľachtené lovcom vysokej zveri Corneliom van Rooyenom. Na základe tejto analýzy sa mu v kombinácii s neoficiálnymi záznamami o van Rooyenových psoch podarilo zostaviť často opakovaný zoznam ôsmich pri šľachtení použitých plemien: greynhound (kvôli rýchlosti), bulldog (kvôli pevnosti a sile zákusu), írsky teriér a airedal (kvôli vytrvalosti a v prípade írskeho teriéra farbe srsti), kólia (kvôli schopnosti trhať), pointer (kvôli výbornému čuchu), škótsky jelení pes (kvôli výške, ako aj všetkým výhodám prislúchajúcim greyhoundovi) a samozrejme pes Hotentótov, ktorý odovzdal plemenu ridge, ako aj neznámu mieru vrodených vlastností, odolnosť voči chorobám a adaptabilnosť na domáce podmienky. Štúdia teda uvádza zoznam plemien s podielom na genetickej výbave ridgebacka, v ktorom okrem psa Hotentótov a írskeho vlkodava (ktorý z veľkej časti pochádza z krvi škótskeho jelenieho psa, no s väčšou prímesou dogy) chýba len pointer – pre mňa jediný tvrdý oriešok v záveroch, ku ktorým štúdia dospela.

Avšak logickým spôsobom možno v zozname vysvetliť nielen Helgensenových kandidátov, ale aj prítomnosť tých plemien, ktoré sa objavili vo výsledkoch moderných testov DNA. V diamantových baniach v Južnej Afrike sa vyžívali na stráženie a hliadkovanie aj bullmastify, no a, ako je známe, aj boerboly majú v sebe značný podiel bullmastifovskej krvi. Niektoré línie prvých ridgebackov – psy Grahama Staceyho Dewsbury a Khami, ako aj psy Phillisa Archdala – mali drôtovitú srsť i nezanedbateľnú výšku, čím veľmi pripomínali írskeho vlkodava (a teda aj nemecké dogy) – ďalšie plemeno zo zoznamu, ktorého poľovné využitie v Afrike sa spomína aj v dobových článkoch. Občasný výskyt pálenia doviedol milovníkov ridgebacka zasa k záveru, že nejaké dvojtónové plemeno – ako doberman alebo rotweiler – nejakým spôsobom, možno spoza plota, tiež prispelo v procese vývoja k výbave ridgebacka svojím dielom. 

Aký prínos však predstavujú tieto nové poznatky, ak neberieme do úvahy len živenie debát na večierkoch? Vedieť, ktoré plemená sa reálne podieľali na vyšľachtení ridgebacka v začiatkoch, ako aj neskôr počas vývoja plemena, pomáha nám, chovateľom, načrtnúť, kam naše ridgebacky smerujú. Hoci prvý štandard z roku 1922 bol nastavený na nadupanejšiu verziu dalmatínca – štandard tohto škvrnitého plemena bol pri vypracovaní štandardu ridgebacka prebraný na niektorých miestach doslovne –, z genómovej štúdie vyplynulo, že ani jedno z plemien s vysokým podielom vplyvu na ridgebacka nedisponuje líniami typickými pre plemená, ktoré v kluse vykazujú veľkú výdrž. (A práve preto v štúdii cítiť absenciu pointra ešte silnejšie.)

Chovatelia ridgebackov musia poznať nežiaduci vplyv iných plemien (napríklad spomínanej nemeckej dogy), na genofond ridgebacka, lebo len tak sa ho môžu postupne zbaviť vo svojich chovoch.

Ako vidíme, ridgeback má veľmi bohatý genofond. Je teda také prekvapujúce, že o čo dôslednejšie sa snažíme dostať do pôrodných boxov a výstavných kruhov typického ridgebacka, o to viac sa nám môže “typický ridgeback” zdať ťažko dosiahnuteľným cieľom? Avšak ak poznáme vplyvy pôsobiace na gény našich psov, môžeme byť aspoň pripravení na ich prípadné prejavy a uchrániť plemenný typ od nežiaducich odchýlok, ktoré by nás inak mohli zaskočiť rovnakým spôsobom, ako môže skrytý silný prúd nečakane uniesť plavca od brehu. Napokon minulosť je predslovom a vedieť, kde sme boli, nám vo veľkej miere pomáha pri rozhodovaní, kam sa budeme posúvať ďalej.

Týka sa všetkých ridgebackov: Dr. Ostrander a Dr. Dreger hľadajú ridgebacky z rôznych línií a krajín, aby mohli pokračovať vo svojich genetických výskumoch. Ak by bol niekto ochotný poskytnúť vzorku krvi pre tento výskum, prosím, kontaktujte ma na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a ja vám poskytnem ďalšie informácie. 

Ďakujeme autorke za láskavé dovolenie preložiť a zverejniť tento článok na našom webe.

(c) 2017 Denise Flaim. Translated and posted with permission from www.ridgebackcentral.com.
preklad Mgr. Andrea Černáková
odborná konzultácia RNDr. Ingeborg Režuchová, PhD.

Denise Flaim - profesionálna novinárka, ktorá sa v súčasnosti venuje prevažne písaniu i vydávaniu publikácií o psoch a špeciálne o ridgebackoch, ktoré vystavuje i chová. Je členkou Rhodesian Ridgeback Club of United States, na pôde ktorého sa aktívne venuje histórii, zdraviu a genetike plemena.