Slovenský Klub Chovateľov Ridgebackov

Agresivita je slovo, ktoré sa v súvislosti so psami skloňuje vo všetkých pádoch, no len málo diskutujúcich aj vie, čo to agresivita je, aké sú jej príčiny a ako s agresivitou u psa pracovať.

Agresivita

Agresivita (útočnosť, útočné správanie) je pre šelmy typická a v prírode je dôležitá pre samotné prežitie jedinca, pre jeho začlenenie do svorky, obranu teritória či mláďat. Pes si ju teda nesie vo svojej genetickej výbave, no jej prirodzené prejavy boli v priebehu domestikácie a ďalšieho chovu psa ako domáceho zvieraťa ovplyvňované rôznymi faktormi, z ktorých je faktorom primárnym spolužitie „vo svorke“ s príslušníkmi iného druhu – s ľuďmi. Agresivita však k psom ako šelmám stále patrí. Jej prejavy a ich miera sú individuálne či už vzhľadom na plemeno, alebo konkrétneho jedinca (u služobných psov je dokonca predpokladom úspešnosti výcviku), no aby nebola označená ako patologická, mala by byť ovládateľná majiteľom psa. Čiže jedinec, ktorý by vzhľadom na svoju prirodzenú povahu (mieru svojej agresivity) zareagoval agresívne napríklad na ruku, ktorá sa k nemu naťahuje, by na základe výcviku mal byť ovládateľný natoľko, aby sa útočné správanie neprejavilo, a to hlavne ak je prítomný majiteľ. „Patologická agresivita sa prejavuje nízkym prahom pre spustenie agresívneho chovania a nedostatočnou blokádou agresivity“ (Mikulica, 2004).

Príčiny nadmerného agresívneho správania psov možno hľadať v dedičných predispozíciách (prítomnosť agresivity v chove môže spôsobiť napríklad aj príbuzenská plemenitba) alebo ochoreniach (napr. besnota či psinka môžu spustiť agresívne správanie psa), ale obyčajne správanie sa psa formuje najmä prostredie, v ktorom sa vyvíja, jeho zážitky a vzťah k človeku. U psa, ktorý nebol dobre socializovaný (nenaučil sa zaujať správny postoj k iným psom a ľuďom, inými slovami nemá a nevie zaujať jasnú pozíciu v hierarchii), je predpoklad skratového agresívneho správania väčší ako u psa, ktorý je zvyknutý stretávať sa so psami aj ľuďmi a vie zaujať miesto, ktoré mu prislúcha. Samozrejme aj psy, ktoré sú dobre socializované, sa občas dostanú do situácie, keď sa ich agresivita pod vplyvom okolností prejaví – všetko je raz po prvýkrát. K priamemu útoku, ako vrcholnému prejavu agresivity, dochádza u normálnych psov málokedy. Väčšinou sa agresivita prejavuje len v prvej fáze - vo forme hrozby, akéhosi predvádzania sily a postavenia protivníkovi, a ak aj dôjde k stretu, jeho zvukové prejavy sú ďaleko hrozivejšie ako samotné poranenia. Aby však k útoku nedošlo vôbec, mal by sa majiteľ naučiť rozoznávať výrazové prejavy psa, ktoré zodpovedajú jednotlivým typom a fázam agresie.

Schéma konfliktu agresivita – strach (podľa Lorenza 1974): zľava doprava (A – C) narastá podiel agresivity, zhora dole (1 – 3) narastá podiel strachu. U psa 2B je podiel stredne vyjadrovanej agresivity a strachu v rovnováhe. U psa 3C je zmiešaná veľmi intenzívna agresivita so strachom – pes hryzie zo strachu.

Za agresiu sa považuje „útok, jeho náznak alebo ritualizovaná forma útoku“ (Mikulica, 2004). Agresivita „je emócia, ktorá agresiu spúšťa a sprevádza a jej hladina po uskutočnení agresie klesá“ (Mikulica, 2004). Agresivitu - spúšťač agresie – možno u normálneho psa „rozvíjať, tlmiť, dokonca podmieňovať“ (Mikulica, 2004). Pri agresii však býva často prítomná aj ďalšia emócia – strach (vo význame bojazlivosti či rešpektu). Miera prítomnosti týchto dvoch emócií sa dá vyčítať napríklad z pozície uší a chvosta: čím sa pes viac bojí, tým má uši viac sklopené dozadu a stiahnutejší chvost. Agresivita sa zasa prejavuje vztýčenými ušnicami, zvraštenosťou kože na papuli, mierou otvorenosti papule a cerením zubov: čím viac zubov vidno, tým ide o agresívnejší prejav. Pomer agresivity a strachu závisí od povahy psa, ako aj konkrétnej situácie. Napríklad nebojácny agresívny pes môže za istých okolností vo svojom výraze prejaviť aj istú mieru strachu. Avšak bojácny a neagresívny pes sa radšej hneď podriadi.

Fázy agresie

1. Fáza hrozby

Je základným výrazovým prostriedkom agresivity, je to ritualizovaná forma útoku. Pes predvedie svoju silu a k samotnému útoku nemusí dôjsť. Sebavedomý pes prejavuje hrozbu zvraštením horného pysku a čela, cerením zubov, pričom sa kútiky papule zaoblia a je vidno aj rezáky, vztýčenými ušami, zježenou srsťou na krku a chrbte a vrčaním. Ak má záujem o konflikt, díva sa protivníkovi priamo do očí.

Od čisto agresívnej hrozby sa líši obranná hrozba. Odlišný je výraz (sklopené uši, stiahnutý chvost) i hlasové prejavy – čím väčší strach, tým vyššie tóniny. Jedinec na nižšom stupni v hierarchii takto spravidla prejavuje svoje práva, no ak sa aj rozhodne k útoku, hryzie bez sily alebo do vzduchu. Ide o reaktívne protestovanie. Ak však chce jedinec postúpiť v hierarchii, ide o provokačné protestné správanie. Miera jeho agresivity býva tlmená rešpektom z vodcu svorky (agresivita zmiešaná so strachom), no tým, že takýto pes konflikty vyhľadáva, môže jeho agresivita vyvrcholiť v bitke o vyššie postavenie.

Ak sa stretnú dva neznáme psy, môže byť útok vyprovokovaný aj tak, že pes, ktorý chce vyjadriť svoju prevahu, zaujme pozíciu T, to znamená, že tesne za kohútik druhého psa položí svoju hlavu, labu alebo naňho dokonca vystúpi oboma prednými nohami. Ak pes jeho prevahu neprijme a neprejaví tak podriadenosť, k čomu dochádza väčšinou len u mladých psov (vyvalenie sa na chrbát a odkrytie brucha) – dospelé jedince pozíciu T považujú za výrazne provokačnú, dochádza k bitke.

Pri stretnutí dvoch neznámych psov môže dôjsť aj k imponovaniu. Psy vtedy pri sebe stuhnuto stoja alebo sa pomaly pohybujú, hlavu majú zdvihnutú, chvost taktiež a pohybujú ním nápadne strnulo. Iba podľa uší sa dá rozoznať, či majú aj strach. Dôležité však je, že ich pohľad je upriamený mimo protivníka, čím naznačujú, že nejde o hrozbu a nemajú záujem o konflikt. Imponovanie je vlastne prejavenie sily za účelom vzbudenia rešpektu. Pes imponuje len jedincovi, ktorý sa mu vidí na rovnakej sociálnej hodnosti, ako je on sám. Pri dvoch sebavedomých a dominantných psoch je však od útoku len kúsok, pretože aj najmenší prejav nadradenosti môže spustiť konflikt. Imponovať môže aj nadradene sa cítiaci pes nastavením vzpriameného krku psovi s nižšou hodnosťou. Ide o zmierňovacie gesto, ktoré má tlmivý účinok na prejavy agresivity protivníka. Čím je však hlava s nastaveným krkom nižšie, tým pravdepodobnejší je prechod do obrannej pozície.

2. Útočná fáza

V tejto fáze útočník vyzýva na súboj, pričom prvý útok smeruje na tvár, pysk, krk alebo šiju. Pri boji o pozíciu alfa ide o prejavy netlmenej agresivity, to znamená že pri bitke môže dôjsť k vážnym poraneniam. Bežnejšia je však agresivita tlmená, to znamená že psy nevkladajú do záhryzu takú silu, ide skôr o akési chňapanie naprázdno či do srsti protivníka. O to intenzívnejšie sú však zvukové prejavy. Takáto bitka má vyznieť skôr výstražne ako skutočne bojovne, no napríklad u pudlíkov môže často prejsť aj do tvrdšej formy s netlmenými prejavmi agresie.

3. Fáza zmierenia

Víťaz zahryzne do vrchnej časti hlavy porazeného, položí labu na jeho kohútik alebo ho obkročí. Porazený prejavuje podriadené správanie, ktorého najvyšším stupňom je vyvalenie a ukázanie brucha. Pri bitke o pozíciu alfa podriadenie nehrá úlohu a porazený môže útočenie zastaviť len útekom.

Základné typy agresivity (agresie)

Teritoriálna agresivita

Je inštinktívna, ale aj naučená útočnosť pri obrane teritória. Vyskytuje sa vo voľnej prírode, napr. vlci si chránia územie, ktoré patrí ich svorke, ako si chránia aj svoje jednotlivé dúpätá. U domáceho psa teritórium predstavuje byt, dom alebo záhrada, ako aj predmety, ktoré sa v nich vyskytujú. Pes môže reagovať agresívne tak voči cudzím psom, ktoré sa snažia dostať na jeho teritórium, ako aj voči ľuďom, no k priamemu útoku dochádza zriedkakedy. Ak narušiteľ nerobí prudké pohyby, uzná nadriadenosť psa a vzdiali sa, väčšinou ide len o prejavy hrozby (štekanie, vrčanie, cerenie zubov, upretý pohľad, zdvihnuté uši, ...).

Dominantná agresivita

Vo vlčích svorkách sa prejavy dominantnej agresivity vyskytujú pri získavaní pozície v hierarchii svorky. Najvyššiu pozíciu má samec alfa, ostatné jedince sú mu podriadené. Nejde ani tak o fyzickú silu, ako o autoritu. Ak o ňu alfa samec z rôznych dôvodov príde, dochádza k boju o túto pozíciu najčastejšie s jedincom beta - druhým v hierarchii. Jedinec si teda pozíciu alfa musí nielen vybojovať, ale aj udržať. K dominantnej agresivite patrí aj bránenie nejakého predmetu, napr. kosti.

Pes má vo svojej „svorke“ tiež inštinktívnu snahu získať si čo najvyššie postavenie. Človek by sa mal pre svojho psa stať nielen alfou, ale super-alfou, teda ukázať psovi, že jeho pozícia je nemenná a nedá sa o ňu, na rozdiel od pozície alfy, bojovať. Ak žijú v domácnosti viaceré psy, tým, že je najvyššia pozícia obsadená, prípadné bitky nebývajú zvyčajne vážne, dokonca k nim dochádza najčastejšie v prítomnosti pána - ide o získavanie pozornosti. Psy však majú medzi sebou istú hierarchiu, a preto sa odporúča nezasahovať do nej výrazným uprednostňovaním slabšieho psa, a tak sa vyhnúť konfliktom, ktoré by vyvolával silnejší pes na upevnenie svojej pozície.

Jedine pri boji o pozíciu alfa v hierarchii a pri strachu samotný útok prichádza často bez jasne rozoznateľnej hrozby. No predchádzajú mu mnohé menšie konflikty. Na rozdiel od bitiek, kde nejde o získanie pozície alfa, zákusy nie sú tlmené. Ak dôjde k pevnému zákusu, pes protivníka otriasa. Tento boj nezastavia ani porazenecké gestá, ako je zvalenie napr. sa na brucho, jediná záchrana je útek alebo zásah človeka.

Agresivita zo strachu

Je podmienená podnetom, ktorý u psa vyvoláva strach. Môže ísť o dominantného psa, útok človeka, zvuky. Príčinou agresivity zo strachu môže byť zlá socializácia alebo traumatický zážitok (ak napríklad psa zbije človek v dlhom kabáte, zapamätá si to a môže reagovať agresívne na všetkých ľudí v dlhých kabátoch).

K priamemu útoku zo strachu môže dôjsť aj bez zjavnej hrozby a zákusy môžu byť netlmené. Výraznými prejavmi agresivity zo strachu je chvost stiahnutý medzi nohami a uši sklopené dozadu, telo prikrčené k zemi, pričom však pes aj cerí zuby a vrčí. Ak pohryzie, hneď po útoku uskakuje.

Obranná agresivita

Prejavuje sa ako inštinktívna ochrana mláďat matkou alebo obrana člena svorky

Andrea Č. Černáková

By-Beira kennel

www.beira.sk

Literatúra

Vladimír Mikulica: Poznej svého psa, 2004

Anton Hvozdík: Agresivita psov, 2000

Lea Červenková: Agresívne správanie

Obrázok prevzatý z knihy Poznej svého psa od Vladimíra Mikulicu.

Foto: archív