Slovenský Klub Chovateľov Ridgebackov

Epilepsia je chronické ochorenie mozgu, ktoré sa prejavuje opakovaným výskytom nekontrolovateľných záchvatov. Na základe aktuálnych štatistík sa predpokladá, že touto chorobou sú postihnuté asi  4% psov. Epilepsia sa ani u zvierat nedá celkom vyliečiť, pomocou liekov sa dá len „kontrolovať“. Typ zvolenej terapie závisí od typu epilepsie a jej úspešnosť (za úspešnú sa považuje už liečba, pri ktorej počet záchvatov klesne o 50%) závisí aj od dôslednosti dodržiavania pokynov veterinára. Pes s epilepsiou musí byť doživotne kontrolovaný.

Ochorenie začína veľmi nenápadne a zväčša uniká pozornosti majiteľa psa. Ani chovatelia v mnohých prípadoch nemajú dostatočné poznatky o epilepsii, a tak ju zaevidujú až vtedy, keď sa prejaví výraznými príznakmi, pri vzniku kŕčových záchvatov a pri ich opakovaní. Epileptické záchvaty majú rôzne príčiny a aj rôzny priebeh. Pre jednoduchšiu diagnostiku je vhodné, aby si majiteľ psa priebeh záchvatu nasnímal.

Záchvatu predchádza tzv. "prodomálna fáza", ktorá môže trvať pár hodín až dní. Pes vtedy býva nepokojný, bojazlivý, viac vyhľadáva majiteľa. Bezprostredne pred záchvatom nastáva fáza „aura“ - pes môže viac sliniť, kňučať, byť vystresovaný, prípadne môže strácať rovnováhu. Záchvat samotný sa môže prejaviť rôzne – krátkymi zášklbmi svalov, svalovými kŕčmi, nekontrolovanými pohybmi končatín, prípadne i stratou vedomia. Vo fáze po záchvate,v tzv. „pozáchvatovom období", môže byť pes dezorientovaný až unavený, môže byť napríklad viac hladný a smädný, dokonca môže dočasne stratiť zrak. Je to však veľmi všeobecný vzorec priebehu záchvatu. V závislosti od druhu epilepsie môže mať každá fáza rôznu dĺžku, fázy pred záchvatom môžu byť celkom nebadateľné, môžu trvať len pár minút môžu i absentovať.

Čo by mal robiť majiteľ, pokiaľ jeho pes má epileptický záchvat?
- mal by byť svojmu psovi oporou - byť mu nablízku,
- poznačiť si, kedy záchvat začal, sledovať jeho dĺžku, pri prvých záchvatoch snímať ich priebeh,
- zabezpečiť prostredie, v ktorom sa pes počas záchvatu nachádza tak, aby si pes neublížil,
- odviesť ostatné psy (ak sa nachádzajú v domácnosti) mimo dosahu psa so záchvatom,
- pri záchvate s kŕčmi a nekontrolovateľným pohybom končatín nebrániť psovi žiadnym pohybom      (mohlo by to byť kontraproduktívne - len v prípade, že by si pohybmi smerom k okoliu pes            bezprostedne ublížil)
- potichu sa psovi prihovárať, hlasné a ostré zvuky a tiež "panický majiteľ" môžu záchvat predĺžiť,
- i keď sa názory odborníkov na upokojovanie psa počas veľkého záchvatu rôznia, na niektoré psy    upokojovanie funguje - najmä v pozáchvatovej fáze,
- psa postihnutého epilepsiou je dobré opatriť známkou s informáciou o chorobe,
- ak má pes s touto chorobou ostať dlhšie osamote, treba dbať na jeho bezpečnosť počas prípadného   záchvatu.  

Dlhodobým výskumom množstva jedincov trpiacich epilepsiou bola u niektorých plemien zistená genetická predispozícia na toto ochorenie. Dr. A. Lahunta z Cornell University (USA) a neskôr aj ďalší odborníci zistili, že každé zviera zdedí „geneticky podmienenú náchylnosť k záchvatu“ a že sa po prekročení určitého "prahu" záchvaty môžu vyskytnúť. Výšku prahu môže ovplyvňovať fyzická kondícia psa a jeho celkový zdravotný stav, rovnako aj pre psa nezvyčajné vonkajšie podnety (záblesky silného svetla, blikanie TV, monitoru PC, hlasné ostré zvuky, kmitavé pohyby), ako aj  niektoré liečivá (napr. Acepromazín).

Veterinárni odborníci sa neustále venujú výskumu príčin vzniku ochorenia epilepsie, zdokonaľovaniu terapie a vývoju liečiv. Väčšina humánnych antiepileptík u psov nezaberá, mnohé sú dokonca škodlivé. Viac ako 75% postihnutých psov však výborne reaguje na podávanie súčasne dostupných veterinárnych liekov na epilepsiu. Základom liečby epilepsie je správna a hlavne včasná diagnostika, dôležitá je rovnako aj spolupráca veterinára a majiteľa psa, ktorý má sám najlepší prehľad o frekvencii, priebehu a príznakoch záchvatov. Výskumy dokazujú, že okrem bežného podávania antiepileptík a iných liekov sa za veľmi významné považujú aj životospráva psa, primeraná fyzická aktivita a výživa. Niektorí majitelia postihnutých psov využívajú aj alternatívne terapie (akupunktúru a iné druhy alternatívnej liečby).

O JEDNOTLIVÝCH TYPOCH EPILEPSIE SA MÔŽETE DOČÍTAŤ TU

Spracoval: Mária Kováčová, júl 2016
Odborný dohľad: MVDr. Zita Filipejová
Zdroj: canine-epilepsy.com, canine-epilepsy.net, canineepilepsy.co.uk